O slovenských politických stranách sa hovorí, že „žijú rýchlo a zomierajú skoro“. Je pomerne časté, že viaceré politické strany sa do Národnej rady Slovenskej republiky dostanú raz, a nie viackrát. V každých parlamentných voľbách sa objavujú v parlamente nové politické strany, ktoré zamiešajú povolebnou politickou mapou a komplikujú vznik vládnych väčšín. Zároveň je pomerne bežné, že percentuálne zisky hlasov tých strán, ktoré sa dostanú do parlamentu opakovane, sú mimoriadne nepravidelné. Dobrým príkladom je Hnutie Slovensko, v minulosti OĽANO, ktoré zaznamenalo výrazné výkyvy vo svojich volebných výsledkoch medzi rokmi 2016, 2020 a 2023.
Pre zdravie demokratického systému je kľúčové, aby si voliči mohli vybrať z viacerých skutočne odlišných možností z politickej ponuky. Zároveň však príliš častá obmena politickej reprezentácie značí nespokojnosť voličov alebo neschopnosť politických strán etablovať sa a naplniť očakávania. Ide o koncept zvaný volebná volatilita a je pozorovaná čoraz častejšie nielen v priestore východnej a strednej Európy, ale naprieč demokratickým svetom. Cieľom tohto teoretického článku je tento fenomén bližšie vysvetliť. Poskytneme, s využitím existujúcej odbornej literatúry, definície a spôsob merania volebnej volatility, kontext z historického hľadiska, vysvetlíme jej príčiny a zároveň dôsledky pre fungovanie volebných systémov demokratických krajín.
Definície a meranie volatility
Na úvod je potrebné presne definovať pojem, ktorý používame. Volebná volatilita vystihuje, ako často sa voliči rozhodnú zmeniť to, komu dajú svoj hlas medzi politickými subjektami. Rozlišujeme dva základné typy merania volatility: agregátna a individuálna volatilita. Agregátna volatilita vysvetľuje celkovú zmenu volebných výsledkov medzi politickými stranami, teda o koľko jednotlivé strany stratili alebo získali hlasy. Na jej vyjadrenie sa využíva tzv. Pedersenov index, vypočítaný ako súčet absolútnych hodnôt percentuálnych zmien, o ktoré si jednotlivé politické strany a hnutia vo voľbách polepšili alebo pohoršili a následne vydelený dvomi. Výsledkom je hodnota od 0 do 100: čím je vyššia, tým je väčší pohyb voličov medzi stranami. Číslo blízke nule znamená, že stranícky systém je stabilný, a teda voliči ostávajú verní svojim hlasom z minulosti. Vysoká hodnota naopak signalizuje, že sa volebná mapa krajiny od posledných volieb výrazne premenila. Tento index však zobrazuje len agregovanú volatilitu, celkový posun, keď porovnávame výsledky volieb. To znamená, že nedokáže detegovať presuny voličov medzi politickými stranami, ak sa navzájom vyrovnajú.
Na agregátnej úrovni je ďalej dôležité rozlišovať, aké politické subjekty sú volené. Powell a Tucker (2014) rozlišujú nasledovné druhy volebnej volatility: Typ A a Typ B. V prípade Typu B ide o voličov, ktorí volia inú politickú stranu spomedzi tých, ktoré kandidovali aj v predošlých voľbách. Typ A označuje situáciu, keď voliči prechádzajú k politickej strane, ktorá v predošlých voľbách nekandidovala alebo naopak od strany, ktorá už nekandiduje. Práve Typ A naznačuje vyššiu mieru nestability v politickom systéme - čím je vyšší, tým viac voličov hlasuje za nové politické subjekty.
Na základe toho vieme posudzovať volatilitu podľa toho, či k nej dochádza medzi tábormi spriaznených politických strán, teda takých, kde sa dá predpokladať ich ochota vládnuť spoločne alebo v rámci nich. Ide o medzi-blokovú a vnútro-blokovú volatilitu, ktoré rozlišujú Bartolini a Mair (1990). Medzi-bloková volatilita označuje prechod voličov politických subjektov medzi tábormi na opačných stranách hlavných politických deliacich čiar, napríklad klasicky medzi ľavicou a pravicou. Vnútro-bloková volatilita označuje presun voličov medzi politickými subjektami v rámci jedného tábora. V takej situácii napriek vysokej volatilite nedochádza k zásadným zmenám názorov voličov, ale len k preskupovaniu v rámci ponuky relatívne podobných politických strán.
Individuálna volatilita bližšie vyjadruje počet jednotlivých voličov, ktorí medzi voľbami zmenili svoj hlas. Je presnejšia v tom, že nemôže byť skreslená len samotným počtom hlasov pre jednotlivé strany. To zároveň znamená, že ju nevieme identifikovať len na základe volebných výsledkov. Politológovia používajú dve hlavné metódy, obe sú však len čiastočné. Prvou sú panelové prieskumy, kde sa pýtajú malej skupiny, zloženej tak, aby reprezentovala voličov, koho volili v daných voľbách. Musí byť však organizovaná s tou istou skupinou ľudí a v čase každých volieb, medzi ktorými skúmame dané posuny, a teda tieto prieskumy sú časovo náročné. Druhá metóda, menej náročná a bežnejšia metóda, je spätné dopytovanie. Pri nej je otázka kladená len raz, na aktuálne voľby aj predošlé, pričom účastníci prieskumu zodpovedajú na základe pamäti, koho volili. Táto metóda je však menej presná a viac závislá od pamäte voličov. Výsledkom takýchto výskumov sú prechodové matice, ktoré nám umožňujú vedieť, koľko voličov prešlo medzi konkrétnymi stranami.
Príčiny volatility
Schopnosť zmerať volatilitu nám však samo o sebe nevysvetľuje, prečo k nej dochádza. Historicky boli dôvody, prečo voliči volia konkrétne politické strany, skúmané predovšetkým v západnej Európe a bývali historicky relatívne stabilné. Lipset a Rokkan (1967) definujú tzv. štiepne línie, vytvorené na základe spoločenských rozdelení (náboženstvo, trieda či región) ako kľúčové pre formovanie politickej ponuky strán, ale aj dopytu voličov. Neskôr však začalo dochádzať k vyššej volatilite nielen v mladších, ale aj v etablovaných demokraciách. Zároveň platí, že dochádza k vzniku nových štiepnych línií, napríklad vzdelanie, názory na globalizáciu, migráciu alebo environmentálne politiky. Dobrým príkladom je rozdelenie, ktoré je pozorované v rámci európskej politiky medzi liberálno-kozmopolitným táborom a tradično-národným táborom. Z hľadiska výskytu volebnej volatility je kľúčové, či dokážu politické strany tieto nové konflikty využiť na vytvorenie zmysluplného politického programu, o ktorý voliči prejavia záujem. Vyplývajú z toho dva základné smery, z ktorých sa dajú dôvody volatility skúmať: zo strany ponuky a zo strany dopytu.
Zo strany ponuky skúmame samotné politické strany, aký majú charakter a čo ponúkajú voličom, o ktorých priazeň sa uchádzajú. Kľúčovým atribútom je, do akej miery je stranícky systém v danej krajine inštitucionalizovaný. Podľa Mainwaringa a Torcala (2005) sú štyri základné dimenzie inštitucionalizovaného systému: (A) stabilnú súťaž medzi etablovanými stranami; (B) silné zakorenenie strán v spoločnosti; (C) vysokú legitimitu v očiach voličov; a (D) nezávislosť od jedného lídra, teda od jednej osoby. Ak sú uvedené podmienky splnené, vedú k predvídateľnej a stabilnej politickej súťaži. Dobrými historickými príkladmi sú systémy s dlhodobo dominantnými dvomi stranami, ako Spojené kráľovstvo s Konzervatívnou stranou a Stranou práce či Spojené štáty americké s Republikánskou a Demokratickou stranou. Zároveň je z hľadiska zúčtovateľnosti voči voličom dôležitá schopnosť politických strán prinášať stabilné politické programy, ktoré vhodne reflektujú ciele strany a nastavujú očakávania voličov. Zakoreniť sa v politickom systéme je možné aj cez klientelizmus, ponúkaním konkrétnych výhod konkrétnym ľuďom, či pomocou charizmy a populistických apelov od lídrov. No ide o krátkodobé spôsoby, ktoré spôsobujú problémy v zúčtovateľnosti.
V opačnej situácii sú menej stabilné politické strany, ktoré majú nízku mieru organizácie a legitimity alebo sú vybudované okolo osobnosti lídra. V prípade týchto strán častejšie dochádza k rôznym zmenám, napríklad štiepeniu, spájaniu, k ich zániku alebo vzniku nových subjektov. Tieto procesy pre voliča nevyhnutne menia politickú ponuku a vedú k vyššej volebnej volatilite. Práve toto je prípad postkomunistických a mladých demokracií, kde nestabilná ponuka strán vedie k vysokej volatilite. Nové strany často nie sú úplne „nové“, v skutočnosti často nemusia byť zásadne personálne či ideologicky odlišné od tých, ktoré zanikli alebo od ktorých sa oddelili. Môžu sa odlišovať len čiastočne, napríklad názvom, značkou či lídrom. Zároveň platí, že strany vytvorené na tomto základe majú potom nízku organizačnú štruktúru a slabú členskú základňu, čo je spojené s nižšou lojalitou voličov.
To nás posúva na pohľad zo strany dopytu, kde sú skúmané preferencie voličov a dôvody, prečo ich menia. Kľúčovým pojmom je stranícka identifikácia, teda dlhodobý vzťah voliča ku konkrétnej politickej strane. Vysoká stranícka identifikácia značí nízku mieru volebnej volatility, nakoľko voliči majú ustálený názor na politickú stranu a nemusia porovnávať od začiatku znovu všetky možnosti. Práve v americkom či britskom systéme bývalo typické, že tie isté strany mali prevažne stálu voličskú podporu a len malé množstvo hlasov menilo preferenciu medzi voľbami. Volatilita naopak stúpa pri nižšej straníckej identifikácii a vedie k fenoménu označovanému ako dealignment. Keď sa spomínané staré štiepne línie, na ktorých boli politické strany založené a na základe ktorých si získavali voličov, postupne rozpadajú, dostávajú nové politické strany priestor získať si ich priazeň. Sú viaceré dôvody, pre ktoré dochádza k dealignmentu. Ako vysvetľuje Dassonneville (2023), príkladom sú tzv. skupinové krížové tlaky, keď volič, ktorý je príslušníkom rôznych spoločenských skupín, nemá jednu evidentnú voľbu politickej strany, ale častejšie sa rozhoduje medzi viacerými podobnými možnosťami. Ďalšie vysvetlenie súvisiace so slabšou straníckou identifikáciou spočíva vo výkonnostnom (alebo retrospektívnom) hlasovaní. Na jeho základe voliči trestajú alebo odmeňujú strany na základe výsledkov počas ich vládnutia, predovšetkým ekonomického charakteru. Napokon, voliči môžu stranu opustiť aj z nedôvery a celkovej nespokojnosti s etablovanými stranami, pričom svoj hlas presúvajú k antietablišmentovým alternatívam.
Slovenská republika predstavuje dobrý príklad systému s vysokou volebnou volatilitou. Ako sme načrtli v úvode, voľby na Slovensku sú typické častými novými politickými subjektami, ktoré získavajú dostatočnú priazeň od voličov na vstup do Národnej rady. Agregovaná volatilita na Slovensku je dlhodobo jednou z najvyššich v celej Európe, dokonca v posledných voľbách najvyššia v histórii krajiny. Dominuje spomínaná volatilita Typu A, teda pravidelný vstup nových politických subjektov na scénu, nazývaný aj mimo-systémová volatilita. Jediná strana, Smer SD, je nepretržite prítomná v parlamente od roku 2002, kým v takmer každých voľbách prichádzajú do parlamentu, často len na jedno volebné obdobie, nové subjekty. Takými príkladmi sú ANO v roku 2002, SaS v roku 2010, OĽANO v roku 2012, Sieť a Sme rodina v roku 2016, Za ľudí v roku 2020 a Progresívne Slovensko v roku 2023. Niektoré z týchto subjektov sa dostali do parlamentu síce opakovane, no to nevyhnutne nevedie k ustáleniu volebných výsledkov. Spomínaný príklad hnutia OĽANO je jeden z mnohých, ďalšie možno vidieť aj pri SaS medzi voľbami v rokoch 2012 až 2020 alebo Sme rodina medzi rokmi 2016 a 2023, kde podobne došlo k výrazným posunom medzi volebnými výsledkami. Z hľadiska volatility v rámci a medzi blokmi je na Slovensku typická vnútro-bloková volatilita, kde voliči nemenia svoj politický smer, no často menia jeho konkrétneho reprezentanta.
Príklad v praxi - Slovensko
Pre slovenské politické strany všeobecne je typická nízka organizačná špecializácia a malá členská základňa spolu s vysokou mierou závislosti na silných lídroch. To vedie k problémom inštitucionalizovať politický systém. Napriek vysokému množstvu nových strán často nie sú dané strany zásadne odlišné od existujúcich, no táto frekvencia aj tak prispieva k vysokej volatilite. Na strane dopytu je príčinou slabá stranícka identifikácia, typická pre postkomunistické demokracie a s ňou spojený dealignment. Deliace línie, ktoré mohli dodávať štruktúru slovenskej politike, postupne strácajú na význame, čím sa oslabuje väzba voličov k existujúcej ponuke strán a otvára sa priestor novým subjektom na relatívne pravidelnej báze. Veľkú časť elektorátu tak tvoria „plávajúci voliči", ktorí sú celkovo nespokojní s politickými stranami. Svoju rolu zohráva aj výkonnostné hlasovanie, napríklad úspech hnutia OĽANO v roku 2020 do veľkej miery stál na protikorupčnom apely v čase nespokojnosti s vládou, kým v roku 2023 išlo do istej miery o odpor voči spôsobom a výsledkom vládnutia počas pandémie Covid-19.
Na záver je potrebné konštatovať, že volebná volatilita sama osebe nie je nutne negatívny ani pozitívny jav. Na jednej strane je schopnosť voličov potrestať zlyhávajúcu vládu a odmeniť úspešnú zdravým prejavom demokratickej zodpovednosti. Na druhej strane ten typ volatility, ktorý dominuje na Slovensku, teda neustály presun k novým subjektom, poháňaný nespokojnosťou a absenciou skutočne odlišnej ponuky, má svoju cenu. Nestabilná ponuka strán oslabuje zúčtovateľnosť a vedie k zvyšovaniu nespokojnosti s politickým systémom. Vzniká tak začarovaný kruh nestability a nedôvery.
Volatilita má však aj prekvapivý, takmer ironický rozmer, na ktorý upozorňuje Bakke (2025). Práve tá istá nestálosť, ktorá komplikuje fungovanie slovenskej demokracie, ju môže zároveň chrániť pred jej úpadkom. V systéme, kde strany vznikajú a zanikajú tak rýchlo, je mimoriadne ťažké, aby sa ktorákoľvek z nich natrvalo „zabetónovala“ pri moci — a teda aby zopakovala cestu k neliberálnej demokracii, akou prešlo susedné Maďarsko pod Viktorom Orbánom. Vysoká volatilita je tak súčasne symptómom slabosti straníckeho systému aj prekážkou pre autoritársku konsolidáciu moci.
Takáto ochrana však nie je náhradou za zdravú demokraciu, len jej dočasnou poistkou. Trvácnejšie riešenie spočíva inde. Keď strany ponúkajú jasne odlíšené programové a ideologické profily, býva volatilita nižšia, pretože výraznejšie ideové rozdiely dávajú voličom pevnejšie ukotvenie. Pre voličov je vhodné mať vyššie očakávania od politických strán, aby sa profesionalizovali a vedeli naplniť programy, ktoré prezentujú. Návrat jasných ideových princípov a skutočnej súťaže ideí do politiky by tak mohol zmierniť nielen samotnú volatilitu, ale aj nespokojnosť, ktorá ju poháňa. Cieľom nie je menej striedania politickej reprezentácie, ale zmena motivácie: aby voliči menili stranu preto, že si vyberajú medzi skutočne odlišnými a zmysluplnými víziami, čo môže viesť k odolnejšej demokratickej spoločnosti.
Autor: Tomáš Tereščák