Cieľom tohto článku je vysvetliť politickú cestu Igora Matoviča v kontexte slovenskej politickej reality.Igor Matovič nie je štandardným typom politika. Predstavuje reakciu na slovenskú politickú kultúru. Čo stojí za úspechom politika akým je Igor Matovič?
Štúdium a Živnosť
Vyštudoval Finančný manažment na Univerzite Komenského v Bratislave. Známa je kauza jeho diplomovej práci, pri ktorej retrospektívne tvrdil, že je jeho „autorským dielom“ no z ktorej „nenapísal ani písmenko“, keďže prácu mala prepísať z jeho poznámok sestra jeho najlepšieho kamaráta počas spoločnej dovolenky. Následne sa ukázalo, že mu titul nemal byť udelený, no pre novelu zákona o vysokých školách z roku 2021 mu ho nebolo možné spätne odobrať; titulu sa mohol vzdať iba dobrovoľne (čo však neučinil).Igor Matovič začínal kariéru s originálnym podnikateľským nápadom. V dobe pred masovým rozšírením internetu sústreďoval lokálne inzeráty do jednej ústrednej tlače. Týmto spôsobom sa občania vedeli jednoducho dostať k aktuálnym inzerátom v regióne prostredníctvom pošty. Za umiestnenie inzerátu v novinách platilo množstvo drobných podnikateľov. Firma RegionPress sa pod jeho vedením rýchlo rozrástla do celého Slovenska a zostal jej majiteľom do roku 2006. V roku 2008 ju predal, no až do roku 2010 zostal jej konateľom a firmu riadil.
Na konci tohto obdobia Matovičovi noviny pomohli v dvoch smeroch. Okrem svojho veľkého dosahu na širokú verejnosť, vďaka ktorému mohol obchádzať štandardnejšie metódy kampane ako billboardy, a ktorým sa vedel dostať doslova dovnútra domácností, Matovič noviny využíval aj na politickú propagáciu (Marušiak, 2017). Takto si rozbehol svoju politicko-marketingovú stratégiu, ktorá mu pomohla prekrúžkovať sa do parlamentu zo 150. miesta na kandidátke. Nápad „prekrúžkovať sa z chvosta kandidátky“ predstavuje jednu z Matovičových „inovácií“. Po vstupe do politiky sa pre nezlučiteľnosť funkcií od firmy oficiálne dištancoval a vzdal sa postu konateľa. Napriek tomu spätne vyplávali na povrch viaceré informácie, že v tomto období sa zapájal do organizácie firmy naďalej, najznámejšie v súvislosti s prezidentskou kampaňou Radoslava Procházku. Na nahrávke sa mali Matovič a Procházka dohadovať o reklame cez regionálne noviny. Kauza sa neuzavrela jednoznačne, faktom však zostáva, že Matovič oficiálne už viacero rokov spoločnosť RegionPress nevlastnil, no agitoval za ňu, akoby jej vlastníkom stále bol.
Začínajúci politik
Matovič sa prvýkrát stal poslancom Národnej rady v roku 2010, keď sa prekrúžkoval za občiansku iniciatívu Obyčajní ľudia vtedy na kandidátke strany SaS. Od samého začiatku viedol politickú komunikáciu konfliktným spôsobom, ktorý je nám známy dodnes. Dalo by sa to nazvať performatívnou senzačnosťou, ktorú možno chápať ako prienik performatívneho populizmu (Moffitt, 2016) a teatrálnej politiky (Peetz, 2019). Cieľom tohto spôsobu politiky je poukázať na nejaký problém, no možno len sčasti, ak vôbec, naň ponúkať riešenie. Navyše tento problém nemusí byť skutočný, prípadne sa môže opierať len o čiastočnú pravdu alebo nejakú domnienku, čo do istej miery korešponduje s post-pravdivou politikou (McIntyre, 2018), kde je uprednostňovaný emocionálny účinok rétoriky pred akousi pravdivostnou hodnotou. Formulovaný argument nemusí mať ani logickú štruktúru. Hlavnou náplňou je silná emočná myšlienka, ktorá dokáže pohnúť masou. Senzácia sa musí opierať o niečo jednoduché, s čím sa čo najviac ľudí vie stotožniť a vytvoriť si vlastnú interpretáciu (Linden, 2023). Táto interpretácia môže byť následne úplne odlišná od ostatných ľudí, či od prvotne zamýšľanej u autora – mase to neprekáža. Mase ľudí postačí, že sa v danom momente zhodujú ich emócie, nie nutne ich názory. Ide o typ populizmu s črtami antisystémových prvkov, s ktorým vyhral voľby a ktorý na Slovensku úspešne využíva Igor Matovič. Slogany „Očista“, či hrozba „Návratu skorumpovanej mafie“ sú trefnými príkladmi. Každý si do nich totiž projektuje niečo iné, samotnú očistu aj čo treba „čistiť“ si každý interpretuje inak. Pod tribúnou na námestí či pred volebnou urnou nerezonujú zložité výklady. Rezonujú tu emócie, ktoré práve úderný slogan dokáže vyvolať.
Matovičova politická komunikácia sa vyznačuje aj výrazným apelom na emócie, konfliktné témy a priamu konfrontáciu s politickými oponentmi. Zapadá do širšieho trendu rastúcej politickej polarizácie slovenskej spoločnosti (DEKK Inštitút, 2024), v ktorej emocionálne a polarizujúce posolstvá často získavajú väčšiu pozornosť než komplexnejšie programové návrhy.Matovič si začínal rozbiehať svoj neštandardný politický imidž, snažil sa profilovať ako „iný“ alebo nový politik. Až do roku 2020 pôsobil v opozícii – a to aj vtedy, keď bol práve v koalícii. Počas toho, ako bol koaličným poslancom za vlády Ivety Radičovej (2010-2012) sa Matovičove neštandardné komunikačné metódy pretavili do neschopnosti spolupracovať, keďže sa efektívne štylizoval do role opozície v koalícii. Nakoniec sa ani on (už vtedy vylúčený z poslaneckého klubu SaS) nezúčastnil hlasovania o eurovale spojeného s vyjadrením dôvery vláde, čím prispel k jej pádu. V politickom chaose, ktorý nasledoval, vycítil príležitosť ďalej budovať svoju vlastnú politickú značku.Založil politické hnutie Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti (OĽaNO), typické svojou neštandardnou štruktúrou – bez členskej základne či vnútrostraníckych procesov. Hnutie si úspešne „privlastnilo“ (Petrocik, 1996) tému boja proti korupcii. Hnutie sa časom spojilo s menšími stranami ako NOVA, Kresťanská únia či Zmena zdola. Keď mu okolnosti nahrali, Matovič ich vždy dokázal využiť na veľkú politickú „show“. Postupne si vybudoval imidž nového, neštandardného politika, ktorý „veci robí inak“. Jeho konanie prispelo napríklad k viacerým zmenám rokovacieho poriadku, keďže odhalilo legislatívne medzery a vytvorilo precedensy, s ktorými dovtedajšie parlamentné pravidlá nepočítali. Začal trend kandidatúry zo 150. miesta vo voľbách, hnutiu zmenil názov osemkrát, obdržal i daroval zopár faciek. Sám sa označil za „politického marketéra“. A politický marketing v kombinácii s performatívnou senzačnosťou ho sprevádzali aj celou kampaňou pred voľbami v roku 2020.
Kampaň a voľby 2020
Potreba zmeny patrí medzi prirodzené ľudské potreby a jej politická forma je jedným zo základných prvkov demokratickej súťaže. Výrazný zlom v spoločenskej a politickej atmosfére prišiel po roku 2018. Hoci výmena Petra Pellegriniho za Roberta Fica na čele vlády mala čisto kozmetický charakter, v spoločnosti po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej nastalo zemetrasenie. A Igor Matovič opäť robil to, čo vedel najlepšie – svoj politický marketing. Chopil sa pri tom témy boja proti korupcii. Poukazoval na korupčné škandály jeden za druhým. Neustále bol viditeľný v médiách a agitoval proti korupcii. Matovič teda stavil na tému, ktorá v spoločnosti rezonovala výraznejšie než predtým – spravodlivosť a boj proti korupcii. Prieskum Focusu pre Transparency International Slovensko ukázal, že korupciu koncom roka 2019 považovalo za jeden z najväčších problémov krajiny 40 % respondentov. Matovič ju postavil medzi hlavné piliere svojej politickej komunikácie. Útočil na vládu Smeru viac a viac. Angažoval sa v odhaľovaní nových korupčných káuz. Najúspešnejšie utkvelo v pamäti video spred vily Jána Počiatka v Cannes. Igor Matovič v ňom vylepil nápis „Majetok Slovenskej republiky“. Zhrnul v ňom svoj politický plán, volal proti apatii nevoličov, no aj za zbytočnosť voľby Kotlebovcov. Podarilo sa mu „privlastniť“ (Petrocik, 1996) pomenovania demokratická zmena či slušnosť. A koniec koncov, vyšlo mu to výborne. Matovič dokázal vizualizovať a prerozprávať abstraktné informácie o miere korupcie do jednoduchej zrozumiteľnej reči. (Gyárfášová, 2020).Príznačným momentom bola takisto tlačová konferencia Roberta Fica a Smeru-SD, kde mali vysvetľovať prepojenia s kauzou Gorila. Fico sa snažil obrátiť kauzu vo svoj prospech poukazovaním na prepojenia na 2. Dzurindovu vládu – a vtedajšie opozičné prepojenia na nosnú tému kauzy – rozdeľovanie koristi z privatizácie. Ficov krízový manažment bol však narušený výstupom Igora Matoviča. Ten ako zvyčajne priniesol transparent, opäť prepojený s korupciou. Bol na ňom výrok Fica o Fedorovi Flašíkovi. Išlo o pripomienku Ficových priamych väzieb na osoby a témy spájané s kauzou Gorila.Matovič si teda hlavnú rolu zahral aj na tlačovej konferencii inej politickej strany. Pozornosť zobral na seba, prostredníctvom boja proti korupcii. Neustála mediálna viditeľnosť bola ďalším kľúčom k jeho nasledujúcemu úspechu vo voľbách.Matovičovo hnutie vo voľbách 2020 získalo približne 25 % hlasov. Zaujímavé to bolo vzhľadom na to, že ešte niekoľko mesiacov pred voľbami sa preferencie OĽaNO pohybovali okolo 5–7 %, čo je možné interpretovať ako výsledok silnej protikorupčnej mobilizácie.
Úpadok
Vo voľbách Matovič dokázal osloviť širokú skupinu voličov vrátane časti protestných voličov. Vo vláde sa mu podarilo zabezpečiť ústavnú väčšinu vďaka zostaveniu štvorkoalície. Jeho spôsob politickej komunikácie a riadenia vlády však čelil kritike pre konfrontačný a personalizovaný štýl politiky.Je nutné podotknúť, že jeho vláda nemala najpriaznivejšie podmienky. Obe vlády OĽaNO (vláda Igora Matoviča a následná vláda Eduarda Hegera) čelili viacerým krízam, ako boli pandémia, rekordná inflácia či vojna na Ukrajine. Ale namiesto zmierovania a rozvážnych rozhodnutí o ďalšom smerovaní krajiny Matovič robil presný opak. Jeho spôsob vládnutia sprevádzali opakované koaličné „vojny“, nekonzistentná komunikácia, politická nestabilita a kontroverzie okolo niektorých personálnych rozhodnutí vlády, ktoré sa postupne premietli aj do klesajúcej dôvery v jednotlivých členov kabinetu a najmä Igora Matoviča. Kauza nákupu ruskej vakcíny Sputnik V viedla k asi najväčšej kríze, napokon prispela aj k rezignácii Matoviča z postu premiéra. Matovičov marketingový duch sa opäť prejavil pri očkovacej lotérii (Mesežnikov, 2021).Vládnutie OĽaNO najlepšie demonštruje tzv. Schrödingerova „demisia“. Pod tlakom ultimáta strany SaS, že ak Matovič neodstúpi, vyslovia nedôveru Hegerovej vláde sa Matovič rozhodol demisiu podať. Matovič sa na poslednú chvíľu dostavil do Prezidentského paláca, demisiu podpísal aj fyzicky odovzdal. Po následnom telefonáte ju však šéfovi kancelárie prezidentky Metodovi Špačkovi so slovami „Viete čo, rozmyslel som si to,“ tvrdí Špaček. Nie je úplne jasné, prečo to Matovič urobil a čo tým zamýšľal, faktom však zostáva, že po tomto chaotickom „zaklincovaní“, ako sa o situácii vyjadril Richard Sulík, bola Hegerova vláda definitívne povalená a Matovič bol zdanlivo poslaný do kúta.
Renesancia?
Po tomto všetkom sa, na prekvapenie mnohých, Matovič v predčasných voľbách v roku 2023 opäť dostal do parlamentu. Hoci väčšina predvolebných prieskumov ešte v auguste 2023 ukazovala koalíciu OĽaNO a priatelia blízko hranice zvoliteľnosti (v prípade vtedajšej trojkoalície išlo o 7 %), v závere kampane dokázal mobilizovať dostatok voličov a dostať sa do parlamentu. A s nemalým ziskom (8,89 %). Voličská podpora Igora Matoviča nebola založená iba na pozitívnom programovom odkaze, ale výrazne aj na odmietnutí politických súperov, predovšetkým Roberta Fica a strany Smer. Matovič dlhodobo budoval svoju politickú značku na protikorupčnej agende a na kritike etablovaných politických síl, pričom sa mu podarilo spojiť Fica a jeho politické pôsobenie v očiach časti verejnosti s témami korupcie, zlyhania štátu a potreby zásadnej politickej zmeny. Tento štýl je možné opäť zaradiť do širšieho konceptu performatívneho populizmu (Moffitt, 2016), pri ktorom politikovi na získanie podpory stačí výrazne pomenovať spoločenský problém, identifikovať jeho vinníkov a vytvoriť silný emocionálny rámec. V Matovičovom prípade bol dominantným mobilizačným prvkom najmä boj proti korupcii a predstava konfliktu medzi „obyčajnými ľuďmi“ a skorumpovanými politikmi (Moffitt, 2016). Takýto typ politickej komunikácie dokáže efektívne upozorniť na existujúce spoločenské problémy a mobilizovať voličov, no zároveň často zjednodušuje komplexné politické otázky a nemusí byť automaticky sprevádzaný podrobnými riešeniami vyjadrených problémov. Úspech Igora Matoviča v politike tak možno interpretovať ako kombináciu silných emocionálnych posolstiev, mediálnej prítomnosti, protikorupčnej agendy a odmietania politického smerovania krajiny.Vzostup Igora Matoviča nemožno vysvetľovať iba jeho osobným politickým štýlom. Predstavuje totiž výsledok politickej kultúry, ktorá je oveľa trvalejšia a komplexnejšia ako správanie jednotlivca. Pokiaľ sa do demokratickej súťaže o voliča nevráti programová a ideová náplň a budú v nej dominovať politické slogany a zjednodušovanie reality (Mudde, 2004), tak politický štýl reprezentovaný Igorom Matovičom a terajším hnutím Slovensko bude naďalej súčasťou politickej kultúry na Slovensku.
Autor: Attila Dérer